POVIEDKA NA STO ŠTVORCOVÝCH CENTIMETROCH alebo Môže byť príroda našou morálnou učiteľkou?

            Bol horúci letný deň, ležal som na bruchu v ihličnatom lese a príjemne oddychoval. To suché ihličie všade navôkol na horúcej zemi vytváralo dojem akejsi nehostinnej „krajiny“. Zrazu som zbadal pavúka, asi pol centimetra veľkého, ako sa obozretne približoval k „hore“ ihličia, veľkej snáď ako orech. Urobil to rovnako, ako by som to urobil ja -  vyšiel až na vrchol „hory“, aby prípadnú korisť na opačnej strane mohol prekvapiť zhora. Žiadna korisť tam však nebola – všade len mŕtvo a ticho – ako je v lese len v čase najväčšej páľavy. A tak sa pavúčik usídlil na najvyššom vrcholku „kopca“ a vyčkával.
            Po chvíli márneho čakania sa presunul na iné „pohorie“ – jeho občasné drobné skoky za pomoci všetkých ôsmich nôh boli rýchlejšie ako moje oči stíhali spracovať. Jeho pohyb mi pripomínal pretrhaný čas – v jednej chvíli bol pavúčik na jednom mieste a v rovnakej chvíli na inom, ako v zle zostrihanom filme, akoby jeho skoky boli rýchlejšie ako čas sám.
            Konečne na javisko vstúpil osamelý mravec. Nikdy som netušil, že pavúky majú tak dobré oči a tak dobré nohy. Ten skok mohol mať dobrých desať centimetrov, cez „hory“ a „úvaly“ a pavúk dopadol na dobre vypočítané miesto, centimeter od mravca – samozrejme tak, že mravec si to ani nevšimol. Pavúk na moje prekvapenie nezaútočil, len sledoval mravca, ktorý v ceste pokračoval ďalej a o chvíľu zmizol z môjho obzoru.
            Zrazu ma zaujal maličký lumok, ktorý z oblohy padol ako meteor, nezmenšenou rýchlosťou priamo až do zeme. Hľadal som miesto pristátia. A našiel som v zemi malilinký kruhový otvor, obklopený vydolovanou hlinou. Ak bol lumok tvorcom tejto stavby, muselo ho to stáť množstvo úsilia. A práve tento lumok ma primäl vnímať veci podrobnejšie.
            Naraz som začal vidieť veci, ktoré som predtým nevidel. Neďaleko bol ďalší kruhový otvor v zemi a potom ešte jeden. Na zemi blanité krídlo nejakého tvora. Trochu ďalej kúsok modrej chitínovej výstuže zadočka neznámeho chrobáka.
            Uvedomil som si, že týchto sto centimetrov štvorcových ihličnatého lesa je bojovým poľom. Podzemné kryty, skladiská ulovených húseníc lumkov, obytné bunkre a maskovacie siete proti útokom vo vzduchu. Pozemná armáda pavúkov, obrnené vozidlá chrobákov v pancieroch z chitínu, mravce s plameňometmi kyseliny mravčej. Vzdušná armáda ťažko vyzbrojených ôs a na zemi zvyšky brnenia, rozbité panciere, zostrelené „lietadlá“, rozlámané meče a štíty po strašnej bitke o prežitie. Po bitke, ktorá prebieha stále a nieto v nej milosti pre porazených. Prepadnutia zo vzduchu, zo zeme či z podzemia. Vyhráva silnejší a rýchlejší a ten, kto využije moment prekvapenia. Svet neustálej vyhladzovacej vojny, kde jediná nepozornosť znamená definitívnu smrť. Miliardy rokov vojen, genocíd, kanibalizmu a vraždenia. Pojmy dobro a zlo tu neboli a ani nebudú objavené.

            Tento úvodný príbeh nám má pomôcť pochopiť, že človek v prírode morálku hľadať nemôže. Pritom dnešná doba nie je chudobná na také názory, že vzor pre morálne jednanie človeka smieme v prírode hľadať, pretože príroda je múdra a harmonická. Je to láskavá, tmavá, hebká a femininná Mother Nature. Tí, ktorí si stoja za touto predstavou, hovoria, že to, čo je v súlade s prírodou, je v súlade s Bohom – a takto je to istotne správne. Znie to krásne, ale nie je to pravda.
            Albert Schweitzer kedysi presne povedal, že príroda vyzerá nádherne a je úžasná, ak sa na ňu dívame zďaleka. Ale pokiaľ na ňu hľadíme zblízka, vie byť hrozivo strašná. Príroda – to totiž nie sú len nádherné západy slnka vysoko v horách, jesenné lesy a jarný vtáčí spev a rozkvitnuté horské lúky. Príroda – to sú aj kliešte prenášajúce encefalitídu, ovady, komáre, prvoky spôsobujúce maláriu, baktérie, ktoré spôsobia boreliózu, choleru a malomocenstvo, vírusy, ktoré vedú k ochoreniam ako vtáčia chrípka, SARS, besnota, ebola, AIDS atď.
            V potravinovom reťazci sa každý niekým živí a niekým je požieraný. Kam sa oko pozrie, všade niekto niekoho zabíja, parazity majú svoje parazity, niekto požiera vlastné mláďatá. „Staroby“ sa vo voľnej zvieracej ríši dožíva len málokto. Predstaviť si Mother Nature, Matku prírodu ako vľúdnu, ženskú, tajomnú je veľký omyl.

            Príroda nemôže byť našou morálnou učiteľkou. Pretože okrem človeka v nej nikto nemá slobodnú vôľu, nikto si nevie zvoliť dobro a zlo. Veci sa v prírode jednoducho dejú, bez morálneho znamienka. V prírode je márne hľadať nejaké morálne vzory, pretože v nej nijaké nie sú.
            Pritom sú ľudia, medzi nimi aj vedci, ktorí tvrdia, že opak je pravdou. Dosvedčuje to aj pár príkladov: denná tlač raz v článku Vedci proti monogamii konštatovala, že manželstvo je vraj prekonaná inštitúcia, pretože vedci zistili, že medzi cicavcami je len málo druhov monogamných. Je pravda, že len asi 6% cicavcov je monogamných. Pre človeka však z toho nevyplýva vôbec nič.
            Niekedy je zasa inštitúcia manželstva príkladom zo sveta zvierat podporovaná. V Spojených štátoch sa veľkej popularite teší prekrásny film Pochod tučniakov, ktorý v kategórii dokumentárnych filmov získal druhú najvyššiu sledovanosť. Tento snímok opisuje život antarktických tučniakov cisárskych a ich obetavú starostlivosť o mláďatá. Aj konzervatívni zástancovia manželstva sú po pozretí tohto filmu spokojní. Veď „aj tie božie hoviadka sa o seba tak pekne starajú, samček obetavo zahrieva vajcia a čelí ľadovým búrkam, kým sa jeho družka nevráti z ďalekej cesty za potravou.“ „Tučniaky cisárske sa zdajú byť krásnym príkladom „manželskej vernosti“ a príkladnej starostlivosti o mláďa,“ uzatvárajú komentátori. To všetko je samozrejme veľmi zaujímavé a pekné, ale... Človek ostáva v pomykove, že by vzorom pre jeho manželstvo mal byť tučniak.
            Alebo hraboš. Taký Microtus ochrogaster je miláčikom súčasných genetikov, lebo je striktne monogamný a sa zistilo, že za jeho monogamiu je zodpovedný jediný gén. Jeho blízke príbuzné druhy sú už polygamné. Tak čo – má byť hraboš Microtus ochrogaster vzorom pre moje manželstvo?
            Alebo ešte jeden príklad: v nórskom Osle sa konala výstava Against nature? (Proti prírode?) Výstava prezentuje fotografie mnohých homosexuálnych zvierat. Autori zdôrazňujú posolstvo výstavy: aj v prírode možno nájsť príklady homosexuality u zvierat. Robia to zvieratá a robia to aj ľudia, homosexualita nie je nič neprirodzené.
            Pokiaľ budeme mať zvieratá za naše vzory, smieme sa báť chvíle, že niekoho napadne, že v prírode existujú „otrokárske“ mravce alebo gorily, ktoré zabíjajú vlastné mláďatá. Alebo si vezmime osičku Ampulex compressa, ktorá jedovatým žihadlom dokáže ochromiť švába. Keďže však osička je omnoho menšia ako šváb a nie je schopná ho uniesť, osička švába žihadlom len omámi, šváb je schopný sa pohybovať, opticky vyzerá tak, akoby bol v tranze. Osička Ampulex ho za tykadlo odvlečie do svojej podzemnej nory, kde na neho nakladie vajíčko. Larvička má tak pripravenú živú nepohyblivú „konzervu“, z ktorej opatrne vyžiera najskôr svaly a až na záver životne dôležité orgány, čím nakoniec švábovi spôsobí smrť. Ťažko by sme si vedeli predstaviť niečo ukrutnejšieho – ale príroda sa takto chová.

            Preto, prosím, neargumentujme napríklad pri manželskej nevere tým, že aj príroda sa takto správa. Z 30 miliónov druhov organizmov na Zemi sme totiž jediní, ktorí nesieme bremeno slobody.
            Zároveň je človek zo všetkého stvorenia jediná bytosť, ktorá si dokáže uvedomiť krásu Zeme. Je to bytosť, ktorá namaľovala prvými nesmelými ťahmi na stenu jaskyne prvé umelecké dielo, ticho zanôtila prvú pieseň, nesmelo urobila prvý tanečný krok a ako jediná dokáže pozrieť na hviezdy s nevyslovenou otázkou. Človek je jediná bytosť vesmíru, ktorá sa pýta na dobro a zlo a ktorá sa navzdory svojim neraz „pochrámaným“ dejinám dokáže učiť milosrdenstvu, odpúšťaniu a láske.

(zdroj: Marek Orko Vácha, Místo, na němž stojíš, je posvátná země, 189-199, upravené)